V sejfe číslo dvadsaťjeden v trezorovej miestnosti banky bolo napchatých približne štyridsaťpäť miliónov päťstotisíc korún (asi jeden a pol milióna eur) a Andor Reisz nebol ten typ človeka, ktorý by bol schopný vedľa takejto sumy len tak prejsť a nechať ju ležať. Píše sa rok 2003. Lajosovi Sátorovi a jeho pravej ruke Reiszovi v tom období stačil zlomok tejto sumy, aby kohokoľvek odsúdili na smrť.
Člen vražedného komanda sátorovcov György Bugár ukazuje policajtom miesto, kde bol zakopaný páchateľ megalúpeže Csaba Karika
Úryvok z knihy ZLÁ KRV - Tajomstvá mafiánskych hrobov - OBEJDNAŤ TU
Navyše, podľa výpovedí ostatných členov zločineckého gangu, najdôležitejším argumentom v prospech tejto lúpeže bolo, že sa z nej dalo ľahko vyviaznuť. Peniaze Tibora F. totiž pochádzali z daňových podvodov, zhromaždených najmä z vratiek DPH. Preto všetci predpokladali, že ak sa nasporená hotovosť Tibora F. vytratí, nebude to nahlasovať žiadnym úradom. Východisková situácia by vydala aj na kinový trhák: máme tu podnikateľa, ktorý si v hotovosti nahromadí obrovské množstvo peňazí – podľa všetkého z peňazí daňových poplatníkov –, lenže ho o ne ošklbú gauneri. Páchateľa lúpeže čo najskôr popravia a podnikateľ si nakoniec súdnou cestou vymôže späť stratené peniaze. Dalo by sa to povedať aj formou riekanky: ten išiel kradnúť, ten to ukradol, ten si to vzal domov, ten si to ukradol späť a tamten to celé splatil s ročným osempercentným úrokom.
Veru, banka musela danú sumu nakoniec splatiť aj s úrokmi.
(...)
Keď si Csaba Karika dvadsiateho deviateho septembra 2003 prenajal v Poľnobanke súkromný trezor číslo šestnásť, určite nebol jediným človekom z prostredia zločineckej organizácie, ktorý sa k takémuto kroku uchýlil. Číslo tridsaťdeväť v tom čase už obstarávali Lehel Hováth a Iván K., ale ďalší si prenajímala napríklad aj vtedajšia Sátorova žena.
Banka za veľký záujem v týchto kruhoch vďačila najmä tomu, že medzi mafiánmi sa rozšírila informácia: niektoré kľúče pasujú do viacerých sejfov. Šťastie pokúšali až dovtedy, kým nenašli kľúč, s ktorým sa podarilo otvoriť sejf F.-ovcov.
Do tejto hry dokonca zaangažovali aj šoféra niekdajšieho celoslovenského mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka. Slavomír Surový začiatkom dvetisícich rokov nadviazal pevné priateľstvo s Andorom Reiszom. Stretli sa na istej tornaľskej diskotéke a odvtedy sa často spolu chodili zabávať. Surový na Reiszovu žiadosť zohnal chlapíka z Banskej Bystrice, ktorý si v dunajskostredskej banke tiež prenajal trezor. Jeho kľúč však nepasoval do trezoru F.-ovcov, preto skupina skúšala ďalej. Až kým sa im nepodarilo nájsť ten pravý.
(...)
V osudný štvrtok jedenásteho decembra 2003 Csaba Karika zaparkoval svoju Škodu 120 za rohom blízko banky a s čiernou cestovnou taškou v rukách vošiel do budovy. Jeden zo zamestnancov banky ho odprevadil do trezorovej miestnosti, otvoril preňho prvý zámok na trezore číslo šestnásť, ktorý si Karika prenajímal, a potom ho už nechal osamote. Kariku, samozrejme, nezaujímal jeho vlastný sejf, ale pancierová skriňa číslo dvadsaťjeden. Vzal kľúče, ktoré do nej pasovali, otvoril sejf a to monštruózne množstvo peňazí naládoval do čiernej tašky. A presne rovnakým raketovým tempom, akým sejf vyprázdnil, ho zamkol do pôvodného stavu. Okamžite opustil banku, naštartoval starú škodovku a nemal ani poňatia o tom, že ho sledujú. Akokoľvek mu dôverovali, ideoví otcovia tejto lúpeže sa postarali o to, aby s peniazmi ani náhodou neubzikol.
„Už ráno som sa musel pristaviť pri banke a vyčkávať jednu škodovku. Aby chalan náhodou nezdúchol s peniazmi. Dostal som aj ešpézetku. A Lehelov človek napokon prišiel. Mal za úlohu vybrakovať trezor F.-ovcov. Chalan vošiel do banky, potom z nej vyšiel a nasadol do auta. Vybral sa za Lehelom. Tam, k starému Euromarketu, k budove diskotéky. Sledoval som ho. Počkal som, kým zabočí k Euromarketu. Potom som pokračoval na ceste rovno k rodičom, pretože som si od nich ráno požičal auto. Aby nebolo nápadné, že ho sledujem na vlastnom.“
Zsolt Csonti Nagy, 24. máj 2021, Špecializovaný trestný súd, Pezinok
Csonti v neďalekej dedine prestúpil do svojho auta a vrátil sa k Euromarketu. Andor Reisz práve vychádzal z budovy a kráčal mu naproti. „Nevyšlo to, prachy nie sú,“ oznámil svojmu pešiakovi s dreveným výrazom v tvári. Csonti toho veľa nepovedal. „Tak nič.“ Keď vošli do budovy, okamžite vysvitlo, že Reisz blafoval. Na stole sa vypínala hora bankoviek. Keby na dĺžku pou- kladali všetky päťtisícovky tesne vedľa seba, vytvorili by z nich pol kilometra dlhú súvislú čiaru. Keď sa človeku behom sekundy do ruky dostane taký ohromný obnos peňazí, nečudo, že dostane chuť si trochu zašprýmovať.
Ťažko rozkľúčovať, či bol osud Csabu Kariku spečatený už vtedy, keď ho sátorovci poverili vyrabovaním bankového trezoru. Napokon však vo svetle udalostí po lúpeži rozhodli, že musí padnúť.
„Mal som šestnásť, keď mi otec v novembri 2003 zavolal. Povedal, že príde domov na Vianoce. Ale keby neprišiel, potom ho máme na polícii nahlásiť ako zmiznutú osobu. V decembri sa už neozval a domov sa už nikdy nevrátil.“
Výpoveď Karikovho syna, 21. jún 2021, Špecializovaný trestný súd, Pezinok
(...)