Život vrahov nie je nič viac len neustály beh z kopca. Na konci ich čakajú len dve možnosti:
„Buď skončíme vo väzení, alebo v jame.“
György Bugár, 10. september 2020, Špecializovaný trestný súd, Banská Bystrica
Roland "Malý Paprika" Szamaránszky, György Bugár, Andor Reisz a Krisztián Kádár (Foto: Zlá krv)
Úryvok z knihy ZLÁ KRV - Tajomstvá mafiánskych hrobov - OBEJDNAŤ TU
Členovia dunajskostredského podsvetia sa po prevrate okamžite vyštverali na veľmi strmý svah. Nasledujúcimi dvomi desaťročiami sa doslova prevraždili.
Najprv im pod rukami začali miznúť biele kone, potom sa gangstri začali pustošiť navzájom v nekonečných súbojoch o absolútnu moc. A keď už mali moc v hrsti, vraždilo sa za jej udržanie. Až kým nakoniec popravovali, aby si v tom šialenom kolotoči zachránili vlastnú kožu. Aby neboli práve tými, čo najbližšie uhynú. Medzitým sa neustále zbavovali nevinných ľudí. Prikrývali sa ich menami a vďaka nim čoraz väčšmi bohatli.
Málokedy sa však hovorí o tom, že obeťami dunajskostredskej mafie neboli len rivali, nepohodlní svedkovia alebo biele kone. Vraždenie a nekonečné násilie nebolo nutne podmienené len honbou za víťazstvom.
István M. z Mliečan vyrastal spolu s Krisztiánom Kádárom. V roku 2001 sa ocitol na ulici a bol to práve Kádár, kto mu ponúkol útočisko. Lajos Sátor v tom čase väčšinou prebýval v Kádárovom letnom sídle v Orechovej Potôni. V susednom dome tomuto kamarátovi, uviaznutom v krušnom životnom období, poskytli izbu. Za túto službu od neho nečakali nič viac len starostlivosť o poriadok v oboch domoch. Mal mať aj oči na stopkách a občas presnoriť okolie. Zabezpečoval hliadku mafiánovi, na ktorého bol v tom čase vydaný medzinárodný zatykač.
(...)
Lenže ani István nedokázal odolať opojeniu z alkoholu. Pri príležitosti jednej pitky toho prezradil príliš veľa. V miestnej krčme údajne vytruboval historky o tom, aké partičky sa z času na čas na chate stretávajú. A že sa tam skrýva sám veľký šéf Sátor.
Sátorov hnev si podľa iných svedkov vyslúžil aj tým, že sa ho pri istej príležitosti opovážil osloviť krstným menom. Na motiváciách však až tak nezáleží. Podstatné je, že v jednu noc Sátor vtrhol do izby Istvána M. Zobudil ho a vykmásal ho na dvor. Vtedy už v ruke stískal povraz, ktorý mal na jednom konci pripravenú slučku. Tú natiahol Istvánovi na krk, druhý koniec zas prehodil cez prašiak na dvore. Svoju obeť naň doslova natiahol.
V tú noc Sátor mal okolo seba viacero asistentov: Andora Reisza, Krisztiána Kádára a Jánosa S., ktorého rola v klane bola dovtedy dosť univerzálna. Väčšinou robil Sátorovi a Reiszovi šoféra. Keď bolo treba, vymáhal aj výpalné a robil bodyguarda.
(...)
V tom, kto obesil v záhrade chaty v Orechovej Potôni Istvána M., sa spomienky svedkov rozchádzajú. Podľa Jánosa S. ho na stojan vytiahli Kádár a Sátor. Kádár však tvrdí, že Sátor dal Jánosovi S. príkaz ťahať povraz. Ten však dovtedy nikdy v živote nevraždil. Podľa Kádára sa úlohy zľakol a muža spustil na zem. Popravu bol preto nútený dokončiť Sátor. Trvalo to dosť dlho a zadúšajúci sa Isván M. ešte nazbieral sily, aby vykríkol o pomoc. Volal na kamaráta z detstva. Kádárovi sa doslova prosíkal o život, ale ten mu nepomohol. Keď muž prestal javiť známky života, telo odvliekli a ukryli v kroví pred bránou pozemku. Na odstránenie tela zalarmovali Csontiho s partiou. Tí o chvíľu prišli a vydali sa smerom k najbližšiemu stohu slamy. Udalosti tej noci mali na Jánosa S. taký intenzívny vplyv, že krátko po nich na dlhé roky emigroval z krajiny...
(...)
Sátor bol schopný odstrániť kohokoľvek. Doslova kohokoľvek. Podarilo sa mu zbaviť sa aj vlastnej svokry, hoci táto žena nebola jeho oficiálnou príbuznou. Aj členovia klanu spomínajú Juliannu O. len ako starú mamu jeho druhorodeného dieťaťa.
Kým matka Sátorovho syna pracovala v zahraničí, o dieťa sa starala Julianna O. Nebolo to však dobré riešenie, pretože žena bola alkoholička a svojho vnuka celkom zanedbávala. Sátorovi by už aj toto bohato stačilo, aby mal na ženu ťažké srdce. Lenže tá situáciu ešte burcovala. Na Sátora sa všade vypytovala a za každú cenu sa s ním chcela stretnúť. Viackrát sa odhodlala navštíviť vilu na dunajskostredskom sídlisku Západ. Išlo o dom, kde na priedomí v roku 2000 sériou výstrelov zo samopalu popravili Tamása Vidu, kľúčovú postavu vtedajšieho dunajskostredského podsvetia. Táto pekná vila sa potom stala Sátorovým majetkom a v čase návštev Julianny O. tam bývala jeho manželka s ich spoločnou dcérou.
Sátor toho začal mať okamžite dosť a vydal rozkaz: ak táto žena ešte raz zazvoní na bráne rezidencie na ulici Búzavirág, treba ju naložiť do auta a odviezť na chatu v Orechovej Potôni. Bolo to v roku 2002, tesne po oslavách Nového roka, keď žena opäť zazvonila. A čoskoro sa ocitla v Orechovej Potôni. Namiesto uvítania jej Sátor už vo dverách strelil facku. Osud svokry bol spečatený. Na scéne sa objavili hrobári a päťdesiatročnú ženu naveky umlčali.
(...)
Zastrašovanie a násilie boli ich jediné pracovné nástroje a je takmer neuveriteľné, že títo gangstri toľko desaťročí vydržali na slobode. Tajomstvom úspechu bolo pravdepodobne to, že overené nástroje používali systematicky. Zakaždým a na všetko bolo ich odpoveďou zastrašovanie alebo smrť. A spolu s plynutím času sa čoraz častejšie uchyľovali k vraždeniu. Aj v prípadoch, keď nebola ohrozená ich vlastná pozícia, bezpečnosť alebo sloboda, ale išlo povedzme len o nabúranie imidžu alebo verejnej mienky.
(...)
Kto absolvoval súkromných žúrov po boku sátorovcov, mohol na vlastné oči vidieť, čoho sú schopní, keď ich pochytí amok. Za tradíciu by sa dal dokonca považovať aj zvyk z Dunajskej Stredy, ktorý siaha až do deväťdesiatych rokov: žúr sa skončil až vtedy, keď účastníci rozbili nábytok. Sátorova pravá ruka a verejný zástupca Andor Reisz však zaviedol úplne inú tradíciu. V jednom bode sa cítil byť taký veľký bos, že na smrť poslal kohokoľvek, kto sa proti nemu odvážil ozvať alebo sa mu dokonca opovážil protirečiť.
(...)
Hoci Komárno nikdy nebolo domácim ihriskom dunajskostredských mafiánov, ale čo sa týka nočného života, v meste vzdialenom päťdesiat kilometrov sa cítili stále veľmi útulne a na koni.
Ak sa im nedostalo dostatočnej úcty, nemali problém kohokoľvek poučiť o pravidlách hry. V klube Castello napríklad raz prefackali Dopemana, rapera z Maďarska. Hviezda večera vtedy z diskotéky bezhlavo zutekala. Táto aféra však bola len drobným lapajstvom v porovnaní s tým, čo sa stalo v klube Royal susediacom s Castellom.
Andor Reisz, Krisztián Kádár a Malý Paprika, teda Roland Szamaránszky, žúrovali v Royali. Szamaránszkemu sa podarilo dostať do konfliktu s Komárňanom Rolandom M., a od chlapíka s boxerskou minulosťou aj dostal párkrát zaucho. Počas tejto výmeny názorov sa Roland M. pustil do konfliktu aj s Reiszom, lenže doťahovanie okorenené šťavnatými nadávkami veľmi rýchlo preťal majiteľ diskotéky. Dunajskostredská úderka vtedy klub opustila, ale Reisz bol počas celej cesty domov ofučaný a už vtedy si zaumienil, že to celé nenechá len tak plávať.
Keďže zločinecká skupina mala kontakty aj v Komárne, rýchlo sa im podarilo vypátrať bydlisko Rolanda M. O niekoľko dní sa na viacerých autách vybrali späť do podunajského mestečka. Na polceste zastavili, aby im Sátor dal inštrukcie a odovzdal im policajné uniformy a zbrane. Po príchode do Komárna trvala akcia len niekoľko minút. Vyzeralo to presne tak, akoby do panelákového bytu nabehlo skutočné komando: vrthli a Rolanda M. okamžite znehybnili v putách. Rodina si myslela, že ide o pravú policajnú akciu. V ten deň videli svojho syna naposledy.
Museli prejsť dva roky, aby sa ktokoľvek odvážil podkopať autoritu popredných predstaviteľov klanu. A to dokonca na domácej pôde...